Slávnostným večerom sprevádzal futbalový komentátor Marcel Merčiak. Nových laureátov prišiel pozdraviť aj majster Európy a československá futbalová legenda Ján Pivarník. Hudobný sprievod k večeru zaobstarala ZUŠ Karola Pádivého pod vedením Ľudmily Čahojovej a klaviristu Martina Kamendyho.
Mária Supeková sa stala priekopníčku vrcholového futbalového manažmentu na Slovensku. Okolo ihrísk sa začala pohybovať najprv ako starostlivá mama. Spočiatku navštevovala len tréningy svojho syna. Postupne začala byť nápomocná aj pri zabezpečovaní občerstvenia, dopravy a technického vybavenia tímu. Obchodníčku s rozličným tovarom zvolili funkcionári telovýchovnej jednoty TTS Trenčín pred Nežnou revolúciou za členku výkonného výboru futbalového oddielu. Od roku 1989 pôsobila vo funkcii predsedníčky hospodárskej komisie. Už v ďalšom roku sa po rezignácii predchádzajúceho výboru stala prezidentkou FK TTS Trenčín. V tejto pozícii pôsobila až do svojej smrti.
Na sklonku roka 1993 podpísala za FK TTS Trenčín spolu so zástupcami FK Ozeta Dukla Trenčín a mesta Trenčín zakladateľskú zmluvu o vytvorení záujmového združenia FK Trenčín. Pripravili sa tak podmienky pre vznik spoločného futbalového subjektu pod Čákovým hradom. Snaha o fúziu uvedených klubov však napokon zlyhala. Šéfka TTS bola zakrátko nútená hľadať pre klub nový domov. Štadióny Pod Sokolicami a Na Sihoti vystriedali prenajaté plochy v Trenčianskej Turnej, Novej Dubnici a Opatovej nad Váhom. Napriek provizórnym podmienkam dokázal TTS stále produkovať šikovných odchovancov.
Vo funkcionárskych kruhoch si Mária Supeková vyslúžila rešpekt najmä vďaka pracovitosti, dôslednosti, entuziazmu a priamemu ťahu na bránu. K jej najvýraznejším organizačným počinom patrí príprava scenára a realizácia oslavy storočnice trenčianskeho futbalu v roku 2004. S členmi viacerých generácií Jednoty Trenčín udržiavala priateľské vzťahy v rámci pravidelných stretnutí klubu veteránov.
Ivan Javorský vyrastal v učiteľskej rodine v Budmericiach. Okrem svojho rodiska prežil časť detstva u starých rodičov v Trnave, kde študoval na gymnáziu. Práve tam sa prvý raz stretol so spolužiakom a budúcim kolegom zo Siene slávy trenčianskeho futbalu Ľudovítom Koišom.
Javorský v mladosti holdoval viacerým športovým odvetviam. Popri futbale hrával hokej, stolný tenis, avšak najviac vynikal v atletike. Šprintérske vlohy zúročil v behu na 60 metrov, v ktorom sa stal dorasteneckým majstrom Československa. Bol viacnásobným majstrom Slovenska a zároveň držiteľom viacerých československých i slovenských rekordov v individuálnych a štafetových disciplínach. Do mesta pod hradom Matúša Čáka ho osud zavial v auguste 1960 po ukončení štúdia medicíny na univerzite v Prahe. Spočiatku pracoval ako obvodný lekár v Hornej a Dolnej Súči, neskôr ako závodný lekár v Leteckých opravovniach a Odevných závodoch v Trenčíne. Sen o vlastnej ambulancii telovýchovného lekárstva sa mu začal napĺňať začiatkom sedemdesiatych rokov. Vo svojom odbore sa v krátkom čase vyprofiloval na rešpektovaného a vyhľadávaného špecialistu. Po atestácii v roku 1975 bol vedený ako krajský odborník pre telovýchovné lekárstvo.
Od roku 1973 bol dlhých 21 rokov členom zdravotnej komisie Československého futbalového zväzu. Pôsobil pri reprezentačných výberoch do 21 rokov a do 23 rokov. Bol tiež lekárom olympijského mužstva ČSSR. Vďaka svojej charizme, ľudskému prístupu, autorite a rozprávačskému talentu vedel liečiť rany na tele i na duši. Na futbal nezanevrel ani na dôchodku. Popri vykonávaní obdivuhodne dlhej praxe telovýchovného lekára tvoril neodmysliteľnú súčasť klubu trenčianskych futbalových veteránov.
Miloš Lintner dostával futbalové základy na ihrisku v rodnej obci Hrádok prevažne pod vedením trénera Jozefa Benáka. Na osudovú cestu hore Váhom sa vydal ako študent stavebného učilišťa v Trenčíne. Medzi dorastencov Jednoty Trenčín ho priviedol Tibor Michalík. Dvere do kádra prvoligového áčka mu na prahu dospelosti otvoril vtedajší tréner Jozef Čurgaly.
Po dvoch rokoch vojenčiny strávených vo VTJ Písek prispel k postupu svojej materskej Jednoty do najvyššej súťaže. Robustný obranca sa medzi československou elitou spočiatku hľadal. Potenciál kľúčového hráča v ňom naplno objavil až prezieravý kormidelník Teodor Reimann. Vynikal zodpovedným prístupom, nasadením, tímovým duchom a cennými morálno-vôľovými vlastnosťami. Vzhľadom na viacero zranení neraz nastupoval so sebazaprením. Do histórie vstúpil ako súčasť poslednej základnej zostavy Trenčína v najvyššej československej súťaži v máji 1980 v zápase so Spartakom Trnava (1:5).
Na medzinárodnej scéne sa so spoluhráčmi tešil z triumfu v skupinovej fáze Interpohára v roku 1977. Najväčší domáci úspech dosiahol na jar 1978, keď s Trenčínom vyhral Slovenský pohár. Počas piatich sezón odohral v našej najvyššej súťaži za Jednotu Trenčín 109 zápasov a strelil sedem gólov. Do trénerského kolotoča vstúpil na sklonku hráčskej kariéry v Bánovciach nad Bebravou. Najväčší úspech zaknihoval pri staršom doraste AS Trenčín, s ktorým v roku 2002 získal majstrovský titul.
